Keď ma Salma skontaktovala a požiadala, aby som zverejnila jej príbeh, neváhala som ani sekundu. Príbehy ako jej sú bohužiaľ časté. Mnoho obetí je však ticho. Buď sa boja hovoriť, alebo sa len pokúšajú zabudnúť na peklo, ktorým si prešli.
Salma sa chce podeliť o to, aký nespravodlivý je právny systém a ako zlí ľudia môžu využiť výhody voči žene v cudzej krajine.
Som presvedčená, že je silná bojovníčka. Milujúca matka dokáže urobiť aj nemožné pre to, aby získala svoje dieťa späť.
Úprimne povedané, tu v Egypte je veľká medzera, pokiaľ ide o práva žien o starostlivosť o dieťa. Verím, že existuje niekoľko úžasných aktivistiek a organizácií, ktoré bojujú za zlepšenie tohto druhu zákona.
Ale tu je Salmin príbeh:
Cieľom tohto článku nie je nikoho obviniť. Chcela by som sa len podeliť o skúsenosti, ktorými som si sama prešla.
Nezabudla som, ani nevymazala tie dva bolestivé roky svojho života v období od 26.06.2016 do 16.04.2018.
Teraz, keď sa obzriem späť, mám rôzne pocity a okrem bolesti a frustrácie z toho, čím som si prešiela, cítim silu a radosť z toho, kým som dnes a ako žijem nezávisle a v mieri so svojim dieťaťom.
Ale napriek tomu mám želanie vrátiť sa do svojej krajiny, čo je v tejto chvíli nemožné, kvôli zákazu vycestovania pre moje dieťa.
Náš krásny príbeh sa začína v Taliansku na konci roku 2009. Jeho meno nie je Mohamed, ale rozhodne som si myslela, že je to najlepší muž na svete. Nepil alkohol, nefajčil a bol Moslim.
Pred vstupom do manželstva som sa rozhodola stať sa moslimkou aj ja, ale po svadbe si môj muž začal dokazovať svoju „autoritu". Donútil ma zahaliť sa, dokonca napriek tomu, že som mala aktívny život a pracovala som a nebola pripravená chodiť zahalená. Šatku som teda prijala pre pokoj v rodine, aj keď to nebolo moje rozhodnutie. Snažila som sa presvedčiť, že to chcem urobiť a bola to bola chyba.
Na jar 2010 ma požiadal o ruku s prsteňom kúpeným v záložni (s menom Roberto napísaným vo vnútri, ktoré sme odstránili, keď sme ho dali zmenšiť na moju veľkosť).
Život šiel tak nejako normálne, nebudem opisovať veci do detailov a v roku 2012 sa narodil môj malý anjelik a moje šťastie bolo silnejšie ako moje trápenia.
Následne na to sa môj manžel rozhodol (môj názor ho nezaujímal), že sa musíme vrátiť do Egypta. Povedal mi, že máme byt v budove, ktorá patrí jeho rodine, na ktorý sme pravidelne posielali peniaze na jeho dokončenie. Tiež mi tvrdil, že tam nezostaneme navždy, ale iba niekoľko mesiacov a potom sa vrátime do Talianska.
Ale to bol len trik, ako ma presvedčiť, aby som ho bez problémov a pochybností nasledovala.
Na začiatku som bol nadšená z novej časti svojho života, zo stretnutia s novou rodinou. Tiež som počula, akí sú Egypťania priateľskí a budú vítať ich syna s novou manželkou, najmä ak je cudzinka a nemá tam žiadnu rodinu.
Hneď ako sme dorazili, nič nebolo také, ako som očakávala. So všetkým som si musela poradiť sama. Museli sme stráviť šesť mesiacov v byte s u manželových rodičov, pretože náš byt nebol stále dokončený.
Moju dcéru som stále dojčila, napriek tomu, že mala takmer dva roky. Ráno som sa hanbila vypýtať si jedlo a bola som vždy hladná, nikoho to nezaujímalo, ani manžela sa nespýtali , kedy zvyknem raňajkovať, oni začali jesť po 12:00 a to bolo pre mňa neskoro.
Nijaké vrelé privítanie od jeho rodiny sa teda nekonalo, a keď som počula, ako moja svokra volá svoju susedu „habebti“ a mňa nevie osloviť ani menom, pochopila som, že ma proste nemá rada.
Časom sa veci medzi nami začali veľmi zhoršovať, najmä keď som zistila, že k nášmu starému životu v Európe nie je cesty späť.
Hádky, vyhrážky a fyzické násilie ma viedli k myšlienke, vziať svoje dieťa, všetko nechať a odletieť späť k svojej rodine, ale nikdy som sa o to ani nepokúsila. Nevedela som ale ďalej znášať tento teror.
Dva mesiace nášho života boli pokojné, a to vtedy, keď som sa s ním odmietla rozprávať počas môjho pobytu u mojej rodiny, až kým sa moja mama nad ním nezľutovala a požiadala ma, aby som sa s ním znova začala rozprávať. Ja som ju poslúchla.
Stále som verila jeho sľubom, že zostaneme v Egypte len kým si tu vybaví svoje veci a neskôr sa všetci vrátime späť do Talianska.
Najväčšou chybou môjho života bolo vrátiť sa v januári 2016 späť do Egypta. Situácia medzi nami sa nezlepšovala a napätie sa stupňovalo.
Opäť som otehotnela, ale v máji som prišla o dieťa. Cítila taká slabá a deprimovaná, čo si môj manžel všimol a ponúkol mi, že môžem odcestovať a stráviť nejaký čas s mojou mamou. Súhlasila som, ale keď som chcela odcestovať so svojou dcérou, odmietol a povedal, že tentoraz so mnou nesmie cestovať. Odmietla som a povedala mu, že dcéry nikam nejdem.
To mal už plán zbaviť sa ma a nechať si naše malé dievčatko, ktoré malo iba 4 roky, v Egypte, akoby bola len majetkom jeho a jeho rodiny. V skutočnosti títo ľudia naozaj považovali moje dieťa za ich.
Letenku mi rezervoval online a povedal, že naša dcéra bude cestovať s jeho priateľom, ktorý tiež cestoval do Ríma, ale z Alexandrie, nie z Káhiry ako ja.
Súhlasila som pod veľkým napätím a stresom, pretože som dúfala, že uvidím svoje dieťa inde ako v Egypte. Vzal ju z domu a predstieral, že idú na letisko Borg el Arab, a po hodine sa vrátil sám a zobral ma na káhirské letisko.
Bol ku mne veľmi milý, aby som nebola podozrievavá z jeho plánov. Dorazili sme na letisko, rozlúčili sme sa a požiadala ho, aby esťe zavolal svojmu priateľovi a skontroloval naše dieťa, s ktorým som sa mala na druhý deň ráno stretnúť v Taliansku.
Hlúpa a slepá, v depresii som čakala na svoje lietadlo so zvláštnym pocitom vo svojom vnútri.
Nastal čas a ja som odletela o 3:00 ráno a dorazial o 7:00 do Ríma, kde som sa pýtala na, ďalší let z Alexandrie. Policajti sa na mňa pozereli a povedali, že som sa nechal oklamať a jediný let do Ríma je z Káhiry.
.
Prišlo mi nevoľno. Hneď som pochopila, čo sa stalo. Pokúšala som sa dovolať celej svojej rodine v Egypte, ale nikto neodpovedal, m
užov telefón bol úplne vypnutý.
Po niekoľkých hodinách mi jeho starší brat zdvihol telefón a sucho oznámil, že moja dcéra je v poriadku, je s nimi a ja by som mala zostať s mojou mamou, aby som sa zotavila po potrate, aby som si vyčistila myseľ.
Večer konečne aj on dvihol telefón, a až na druhý deň mi dovolil počuť moju dcéru. Bola veľmi zmätená, plakala a pýtala sa „prečo som zabila moje dieťa“, moja myseľ nechápala, prečo to povedala a moja mama sa ma pokúšala presvedčiť, že som svojmu dievčatku iba zle rozumela.
28.06.2016 som sa vrátila späť do Egypta, manžel ma čakal so svojim bratom na autobusovej stanici Super Jet. Ubezpečujúc ma, že moja dcéra sa má s rodinou dobre. Brat sa ospravedlnil, že sa s nami nevráti domov, vraj je unavený z pôstu (bol posledný týždeň ramadánu 2016). Vrátili sme sa teda z autobusovej stanice s priateľom môjho bývalého manžela.
Dorazili sme do Kafr el dawwar, priateľ tiež odmietol ísť s nami do bytu, bol čas iftaru, takže sa ponáhľal vrátiť domov.
Dom bol prázdny, moje dievčatko tam nebolo. Manžel sa ma spýtal kde mám pas a hodil moju osobnú tašku na gauč, vzal mi kľúče od domu a 450 EGP v hotovosti.
Vyhodil ma za dvere bytu. Pokúsil sa otvoriť môj kufor, aby si zobral všetky moje dokumenty, ale vďaka bohu to nedokázal.
Začala som kričať z plného hrdla a všetci moji susedia prišli k našim dverám, okrem právnika, ktorý ho neskôr zastupoval a jeho manželky, obaja vedeli, čo bude nasledovať.
Nasledujúce dni boli strašné, jednu noc som spala v dome jeho brata, potom u jeho mamy a nakoniec, keď ju už unavili moje otázky, vyhodila ma a zostala som dve noci u nejakých susedov, kým som mohla ísť na políciu a prokuratúru podať sťažnosť.
Myslel som si, že sa mi potom moja dcéra vráti, ale nočná mora sa iba začala.
S pomocou miestnej polície som sa vrátila do svojho manželského bytu v jeho rodinnej budove a tento byt som neopustila počas dvoch rokov, kým som bojovala o svoju dcéru späť.
Vo dne v noci som premýšľala o mojom dievčatku tom, ako sa má alebo kde je, s kým a ako sa k nej správajú.
Nedokázala som dať právnikovi splnomocnienie až do konca augusta 2016, kôli tomu, že som nemala pas. Následne som musela riešiť problém s mojimi vízami, ktorý sa zrazu objavil v systéme verejného notárskeho úradu.
Vzala som veci do vlastných rúk. Išla som kamkoľvek: polícia, súd, národná bezpečnosť, ministerstvo vnútra v Káhire, ministerstvo spravodlivosti a vždy, som odchádzala z Káhiry s nádejou, že čoskoro bude moja dcéra opäť so mnou.
Bol mi odporučený právnik v Káhire, aj keď už som mala miestneho právnika z môjho okolia. Tento z Káhiry sa predstavil ako špecialista na prípady únosov detí a povedal mi, že má kontakty vo všetkých egyptských inštitúciách, čo by mi mohlo pomôcť nájsť moju dcéru.
Tomuto právnikovi som slepo dôverovala ale v skutočnosti vôbec nepodporoval moje práva. Ja som bola zákonným zástupcom našej dcéry a bola zverená do mojej výhradnej starostlivosti. Mala by som ju teda dostať späť bez podpisovania akýchkoľvek vydieraní, ktoré plánoval môj bývalý manžel. Právnik o nich vedel a schvaľoval ich, namiesto toho, aby hájil moju pozíciu, ZRADIL dôveru medzi nami, čo je veľmi neetické a neprofesionálne. Vzal si odo mňa za svoju prácu 1000 eur.
Predtým, ako sa ku mne vrátila naša dcéra, jej otec požiadal sú zákaz vycestovania a právnik mi povedal, aby som ani nerozmýšľala obrátiť sa na súd a požiadať o jeho odstránenie, aby som mu nedala pocit, že chcem odísť.
Keď som chcela sa chcela odvolať, bolo už neskoro, po prvé, pretože zákaz nadobudol právoplatnosť, a po druhé, nemohol som sa odvolať skôr ako za 40 dní.
V roku 2018 som dostala späť svoje práva a som so svojou dcérou, ale chýba nám náš normálny predchádzajúci život, ktorý sme mali v Európe. Stratila som dôveru v ľudí a snažím sa byť pre svoje dieťa silná, dúfajúc, že život tu v Egypte nebude trvať večne a že požehnaný deň príde čoskoro, keď sa konečne budem môcť vrátiť domov k svojej rodine.
Salma
Tento pribeh má čiastočne šťasný koniec, pretože nie všetky mamičky opäť uvidia svoje deti potom, čo im ich uniesli.
Jediným želaním Salmy z tohto článku je získať v týchto prípadoch väčšiu podporu pre cudzinky. Rešpektovať ich, dať im vedieť o ich zákonných právach. Je veľmi ťažké za ne bojovať, keď okolo seba nemáte žiadnu podporu.
Ja by som tiež rada pridala moj koment k prípadu.
Prečo otec berie dieťa a dá ju potom k cudzím ľuďom??? Áno, Salma mi povedala, že dievčatko zostalo skryté u cudzích miestnych ľudí, a keď sa vrátila, bolo to úplne iné dieťa; bola agresívna, bila svoju matku a mala veľmi miestny slovník.
Salma je nútená žiť so svojim dieťaťom v Egypte. Žiadna podpora od jej bývalej egyptskej rodiny. Žije z finančnej podpory svojej rodiny v zahraničí. Vie mi tu niekto vysvetliť logiku? Prečo sa nemôže vrátiť späť do svojej rodnej krajiny a žiť plnohodnotný život so svojou dcérou obklopenou milujúcou rodinou? Dcéra musí navštevovať štatnu školu nízkej kvality. Salma sa stále bojí, že jej dcéra môže byť opäť unesená, keďže v štátnych školách nie je žiadna kontrola, kto príde pre dieťa.
Iste, každý prípad je iný a mal by byť riešený špecifickým spôsobom a nikto by nemal ukradnúť dieťa milujúcej a starostlivej matke.
A deti by nemali obeťami! NIKDY!
Chcela by som sa poďakovať Salme za to, že mi umožnila zdieľať jej príbeh.
Comentarios